Tanec v Diretke

Mlynárik

Tá stena je proste iná. Je elegantná, vysoká, s ladnými tvarmi pôsobiaca vyzývavo, priam nevšedne. Pri pohľade na ňu zo spodnej časti Bielovodskej doliny sa javí ako strážca vstupu do iného sveta. Pozerá zvysoka na nás, malinkých človiečikov, ktorí kráčame popod ňu a premeriava si nás prísnym pohľadom. Môže si to dovoliť. Je oveľa vyššia, kolmejšia i previsnutejšia, ako väčšina jej sestier v Tatrách.

Preto niet divu, že priťahovala len tých najväčších odvážlivcov, ktorí ju vyzvali do „tanca“. Postupne sa v nej zapísali veľké mená poľského aj československého, či maďarsko-amerického horolezectva. Stala sa letnou i zimnou výzvou. Czok, Kurtyka, Kurczak, Wolf, Tivadar. Z našich Tarábek, Demján, Belica , Jackovič, Dutka, Heuger, Packovci, Plulík a mnohí iní. Veľkí „tanečníci“ svojej doby. A veruže vedeli sa v nej poriadne povykrúcať. Mnohé tieto tance zostávajú dodnes dychberúce kreácie, ktoré ani po rokoch nestratili nič zo svojej náročnosti a odvahy.

No predsa len jedno „tanečné predstavenie“ vyčnievalo nad ostatné. V dňoch  5.–7. septembra 1974 legendárna dvojica Josef Rybička a Jiří Šmíd vyliezli technicky líniu stredom tejto krásnej steny. Smer udaný nekompromisne jej najprevisnutejšími časťami a jasnou, už z diaľky viditeľnou  štítovou stenou  s previsnutou špárou v nej. Také množstvo lezenia, ktoré vytvorili v tak kvalitnej a zároveň náročnej skale nedalo spať ani ďalšej generácii. V roku 1997 sa dočkala dokonca aj unikátneho zimného isteného sóloprelezu od majstra Martina Heugera. Maťo, klobúk dole aj takto po rokoch! Muselo to byť neuveriteľné a skvelé dobrodružstvo.

No ešte 5 rokov predtým v roku 1991 sa odohrávala naháňačka medzi „Plulíkovcami“ a „Packovcami“ o jej prvý voľný prelez. Víťazne z toho vzišlo duo bratov Milana a Paľa Packovcov. Chalani však nepreliezli voľne dve z kľúčových častí pôvodnej línie, ale urobili v nej vlastné varianty. Výraznú, takmer neustále mokrú a silne previsnutú špáru v strede steny nad najlepším bivakom v Tatrách, ktorý Poliaci volajú „zvon“, obliezli naľavo v krásnej čistej skale. Horná štítová stena ich snaženiu odolala úplne a namiesto pôvodnej línie urobili ďalší vlastný variant zprava s výlezom do cesty Badyl. Štítová stena sa tým pádom ubránila celá. Či lezcov zastrašil jej úderný popis od Milana“ Pacha“ Packa ako: “slovenský Aktion Direkt 300 m nad zemou“ nevedno, no napriek najvýraznejšej línii v celej doline sa do nej nikto nasledujúcich 10 rokov nezahryzol. A pritom sa o nej rozprávalo veľa. 

V roku 2001 prichádzajú na scénu Poliaci Piotr Sztaba a Grzegorz Grochal v tej dobe možno novým, no dnes už určite prekonaným štýlom, kde pomocou zlanenia osadili nity priamo do línie Diretissimy, alebo do jej tesnej blízkosti s ambíciou urobiť v tejto skale pekné, no zároveň náročné bezpečné voľné lezenie. Tieto ich varianty nazvali VO2Max. Klasifikácia, smer i dĺžky sa pomenili, no mokrá špára vo „zvone“ odolala, rovnako aj prvá silne previsnutá časť špáry v štítovej stene. VO2Max sa do jej kolmej časti napojil zľava až v ľahšej druhej polovici. Hodenú rukavicu nasledujúcich 20 rokov napriek snahe slovenských, alebo aj poľských lezcov nikto nepremenil v zdarný koniec.

Nie príliš vzdialená minulosť

Tá stena mi behala po rozume už pridlho. Pohľad do nej sa mi vryl hlboko do pamäte niekedy okolo roku 2011, kedy som bol mladší, asi krajší, no určite silnejší ako teraz a liezol som tam vedľajšie cesty. Namiesto poriadneho tréningu na tento cieľ som sa ďalšie roky venoval skôr alpinizmu a tam sila veruže nerástla. Takže som nemohol serióznejšie uvažovať nad niečím takým ako voľný prelez štítovej steny Diretky. Ale skúsenosti rástli, rovnako aj rozvaha a taktika. A čas mi privial do cesty ešte jeden veľmi dôležitý faktor úspechu - lezeckého partnera, ktorý vie nielen dobre liezť, ale má aj chuť a čas. Ako už isto mnohí tušíte, jedná sa o Joža Krištoffyho. Korona nám obom dopriala viac voľného času na lezenie namiesto práce, a tak sa naše ďalšie tatranské dobrodružstvo hneď po Gilotíne presunulo rovno sem. Dlhšie zaháľanie by už mohlo znamenať, že je neskoro. A Jožo bol pre tento plán viac než nadšený.

Hneď po prvej návšteve v septembri 2020 nám bolo jasné, že 10 km šliapania na nástup z Lysej Poľany s návratom domov v ten istý deň je len pre skutočných fajnšmekrov, ktorí majú radi masochizmus v jeho najčistejšej podobe. My sme radšej volili nočné nástupy (ako vlastne pre nás začalo byť zvykom) a ranný budíček s pohľadom na stenu a kávičkou v ruke. Proste alpinizmus ako má byť. V horúce letné dni sme kvôli východnej orientácii steny dokonca vyčkávali celé doobedie, kým zájde slnko. Lepšie než sa spiecť ako kurence a minúť priveľa vody, energie a kože. Vyčkávanie pod nástupom v tieni storočných límb celému času dodávalo kúzelnú atmosféru, na ktorú budem s láskou spomínať. Táto dolina a jej pokoj mimo davov má jednoducho svoje čaro.

Samozrejme, hneď sa ukázalo, že pôvodne cca 10. kľúčová dĺžka je skutočné sústo aj pre nás, a tak jednoducho sa nevzdá. Preto bolo potrebné optimalizovať sily aj v stene, ako sa len dalo. Dokonca sme počas prvých návštev seriózne uvažovali, že to vylezieme voľne za 2 dni s bivakom. Toto bola vhodná taktika pre nacvičovanie štítovky, a preto sme sa ochotne presťahovali vyššie do „zvona“. Kávička sa už nevarila len v prvé, ale aj v druhé ráno o nejakých 200 m vyššie v stene.

Ja už ani neviem, čo je na tejto ceste lepšie. Krásna skala? Estetická línia? Obťiažnosť? História? Alebo ten bivak? To je mix, ktorý namiešal dohromady také chute, na ktoré človek nikdy nezabudne a v Tatrách sa len tak ľahko nenájdu. Ten bivak je vďaka svojej veľkosti, formácii i výške naozaj magickým miestom.

Ale späť od rozplývania sa a návrat k procesu. Mokrú špáru nad ním sa nám podarilo voľne skrokovať iba raz. Nie preto, že by sme boli leniví, alebo slabí, ale preto, že tu treba mať veľké šťastie a byť v správnu chvíľu na správnom mieste. Je to škoda, lebo sú to nádherné, priam šialené kroky, aké na Slovensku človek sotva nájde. Ale nádej umiera posledná i keď to bude skutočný pomníček, ktorý kvôli svojej zriedkavej podmienke populárny nebude. Zvolili sme preto na prelez variant Pachovcov naľavo v peknej suchej skale. Dĺžky pod bivakom i nad ním sme si postupne natoľko napozerali, že prestávali byť pre nás oboch problém. No kľúčová časť, napriek niekoľkým návštevám v roku 2020 problémom odolávala. Prišla upršaná jeseň, po ktorej sme boli radi, že sa nám podarilo niekedy v polovici novembra stenu opäť navštíviť, dobre si zaliezť a a vziať z nej veci, ktoré sme tam nechali v nádeji pekného babieho leta. 

V decembri sa mi narodil krásny zdravý synček Matiáš a ja som si uvedomil, že ak chcem byť dobrý otec, nemôžem mu v živote dávať iba „múdre rady“, ale najlepšie bude, ak mu budem živým príkladom toho, že dokáže čokoľvek, po čom bude skutočne túžiť.

Ja som veľmi chcel túto líniu vyliezť, ale keďže to bolo za hranicou mojich možností, musel som pre to urobiť aj niečo naviac, ako len liezť. Usporiadal som si môj jedálniček, alebo skôr nápojniček, začal sa venovať kompenzačným cvičeniam a odrátavať dni do ďalšej sezóny.

Došla jar a s ňou ďalšie návštevy. Aj Jožo sa motivoval a trénoval, lebo to chcel rovnako ako ja. Namiesto toho, aby sme sa zamerali len na voľný prelez, začali sme sa zamýšľať aj nad celkovým lezením v tejto línii a vlastne si to robiť ešte ťažším. Už sa nám nejednalo len prelez všetkých dĺžok RP. Už sme to chceli vyliezť bez bivaku. A aj to nám už prestávalo stačiť. Čím viac času sme tu trávili, tým viac sme chceli, aby sme v tejto stene, alebo v tejto línii „nánosov“ našli to najkrajšie a najhodnotnejšie.

Už to nebolo len o Diretke. Tak, ako sa reštaurátor v stáročnom kostole pod omietkou snaží uchopiť z baroka, renesancie, gotiky to najvzácnejšie, čo zachová a odkryje pre oči ďalších generácii, tak sme sa my rozhodli poprepájať rôzne dĺžky tejto steny v smer, ktorý sme považovali za najhodnotnejší a najkrajší. Preto sme začali nastupovať oveľa viac zľava cez pomerné peknú, ale náročnejšiu skalu pod Birkenmajerovou rampou. Rovnako sme miesto prapôvodnej Diretky liezli platňami načrtnutými Packovcami a doistenými Poliakmi. Pôvodné 2 dĺžky v spodnej previsnutej časti sme spojili a vyliezli v jednu krásnu, takmer 50m dlhú lezeckú orgiu, keďže štand nebol na polici ani na inom no hand reste. Kľúčovú, voľne neprelezenú pasáž špáry štítovky sme rovnako spojili s dĺžkou nad ňou. Deliť takúto nádhernú špáru bez no hand restu by bolo čisté rúhanie sa. A nespojiť posledné 2 ľahšie dĺžky by bola iba čistá márnosť pred vrcholom.

Nakoniec sa to celé podarilo. Po 9 návštevách a 13 dňoch v stene. Už predposledný pokus v jednodennom záťahu vyzeral veľmi nádejne. Obidvaja sme až nechápali, že to ide tak dobre. No ako čokoľvek, čo je na našej pomyslenej hranici, muselo to byť až takmer dokonalé, aby sa to podarilo. A to nakoniec prišlo. O čo krajšie to bolo, keď sa nám to podarilo obidvom vyliezť celé v kuse počas jedného dňa. Perfektný moment! Ani scenár ako z Dawnwallu sa nemusel konať. I objatie a hádam aj slzička šťastia na vrchole bola, i víťazné ujúkanie do doliny. Konečne poriadne dlhá a neustále náročná lezecká cesta, kde sa nejedná len o 1 dĺžku, ako v mnohých iných top tatranských cestách.

Keď sa pozriem späť, nevidím tam nakoniec obťiažnosť, číslo, výzvu, či zdarný výsledok, ktorý priťahuje pozornosť ostatných. Ten už bol pre mňa len pomyselnou čerešničkou celého tohto procesu, smerujúceho k tomuto „dokonalému momentu“.

Čas bol na tom ten najvzácnejší, lebo bol presiaknutý plnými dúškami života. Chuťou bojovať, odriekaním, zábavou, ale aj strádaním, či nepohodou. Naučilo ma to opäť veľa o sebe, ukázalo mi to, ako veľmi takéto výzvy potrebujem a čo som pre ne ochotný urobiť. Vďaka tomu sa viem posúvať dopredu nielen lezecky, ale verím, že aj ľudsky.

Prelez venujem môjmu synovi Matiášovi.

Diretisima 10-, Mlynárik, PP team (druholezec všetko voľne bez sedenia), Martin Krasňanský, Jožo Krištoffy, 10. 8. 2021,350 m, 14  expresiek, friend 0,75

Autor fotografií: Rasťo Hatiar