Severka Malého Kežmarského štítu - Orient Expres s variantami

V tej dobe som len začínal so skalkami a sníval som skôr o lokalitách ako napríklad Verdon s kvalitným vápnom, slniečkom za zadkom a vínom k večeri. Nechápal som, prečo je dobré takto trpieť. Postoje, hodnoty a vnímanie krásy sa však postupne menia v každom z nás. Nie že by sa mi Verdon prestal páčiť, len som sa začal čoraz častejšie v tejto stene vyskytovať aj ja. Ani som sa nesnažil hľadať odpoveď prečo.

Okolo roku 2017 som severnú stenu Malého Kežmarského štítu navštívil už s vlastnými plánmi.

Po vylezení troch nových dĺžok medzi “Hranou Weberovky” a ”Tulákom z nížin” a následnom bivaku, nahováram mojich spolulezcov Miša Sabovčíka a Jána Smoleňa na voľný prelez parádnej špáry “Orient Expresu” v štítovej stene Bocekovej veže. Rezolúcia skúsenejších znela jasne: „Hlúposť, to voľne nepôjde!“ A práve to mi ostalo rezonovať v hlave nasledujúce roky. Ten veľký otáznik ma nahlodával stále viac a viac.

Až o štyri roky neskôr sa mi podarilo niekoho presvedčiť na pokus preliezť “Orient Express” voľne. Adam Kaniak, má k alpinizmu veľmi vrúcny vzťah a súhlasil, že to so mnou pôjde skúsiť. Do prvej dĺžky nastupujeme v hnusnom zimnom počasí. Vyliezť ju v lezečkách, ako prvovýstupci, ktorí mali nezvyčajne teplé podmienky, bol v tom momente nezmysel. S mačkami a zbraňami to nešlo už vôbec. Jaco vedel, prečo ma hneď od začiatku posielal radšej do priameho nástupu cez “Bocekovu cestu”, ktorý je len pár metrov vľavo. 2. dĺžka predstavovala typickú tatranskú radosť za 5+ a aj nasledovná dĺžka za 6+ nás pustila pomerne rýchlo.

Bohužiaľ 4. dĺžka obtiažnosti A3+ sa ukázala byť príliš zarastená lišajníkom. Na odvážny voľný prelez holými rukami a v lezečkách, ako sme plánovali po konzultácii s autorom, sme sa neodvážili a v mačkách so zbraňami to bol pre nás čistý tobogan do doliny.

Keďže mojou ambíciou nebolo vyliezť striktne jednu cestu, ale nájsť takú líniu hore, ktorá bude poskytovať krásne voľné lezenie, tak sme trochu zmenili plán. Našťastie, hneď vedľa je dĺžka z cesty “Direttissima”, ktorá presne takéto lezenie poskytuje.

V tejto parádnej 60m dĺžke sa Adam bez zaváhania prešiel a ukázal, že právom patrí do slovenskej reprezentácie. Pod štítovou stenou sme boli napriek rýchlemu tempu až okolo 14:30 poobede a to bolo príliš neskoro na to, čo nás ešte len čakalo. Lezenie na Bocekovej veži je nielen náročné, ale aj dlhé. Presne také som ale chcel. Vôbec sme nepočitali, že na takú špáru ani nebudeme mať dostatok friendov. Na jej voľný prelez som mohol zabudnúť a bol som rád, keď sa mi aspoň jej 1. dĺžku podarilo preliezť technicky pomocou friendov.

Ušli sme do “Hrany Weberovky” a z nej už pekne dole. Aspoň som si vytvoril akú takú predstavu, čo ma bude čakať nabudúce. Adama som však už na ďalší pokus nenahovoril.

Neúspešný druhý pokus – 28. 12. 2021

Miesto Adama sa mi našťastie podarilo nahovoriť Katku Lukačkovú, ktorá lezie perfektne v lete aj v zime a so zbraňami patrí medzi najlepšie Slovenské lezkyne.

Napriek tomu, že už cestu poznám, strácam drahocenný čas, keď dĺžku z Diretky leziem kvôli treniu lana vyše 2 hodiny. Pod štítovú stenu sa dostávame až tesne pred zotmením a mne je jasné, že ak to chcem vôbec vyliezť za jeden deň, musím byť oveľa lepší. Aj kvôli tomu, že zimné dni v januári sú veľmi krátke. Skúšať niečo takéto po tme by nebolo potešenie ani pre jedného z nás. Preto som bez najmenšieho pocitu sklamania volil opäť ústup.

Zmarený tretí pokus – 25. 2. 2022

Katka súhlasila, že mi pôjde opäť sekundovať. Medzičasom som stihol trošku potrénovať, oddýchnuť si od práce a hlavne sa tešiť na parádne lezecké podmienky, ktoré v stene vznikli. Dni sa tiež predĺžili, čo zvýšilo šance na prelez. Pre istotu vstávame už o 3:30 ráno. Od začiatku sa mi lezie výborne. Taký dobrý pocit som zo samotného pohybu v zime hádam ešte nemal. 

Ani si nevšímam, že počasie sa výrazne zhoršuje a postupne začína snežiť a do toho sa pridáva ešte aj silný vietor. Pod štítovú stenu sa tento krát dostávame o 2 hodiny skôr ako posledný krát. Som si takmer istý, že to konečne vyleziem voľne.

Hneď prvé metre ma však presviedčajú o opaku a vracajú z víťazného módu nad skvelým časom späť do reality. Špára sa ukazuje byť oveľa náročnejšia, než som si pôvodne myslel. Zbrane v nej držia iba na pár miestach a to len pod určitým sklonom. Tu je treba nielen silno páčiť, ale predovšetkým dobre vyvažovať na mizerných, alebo takmer žiadnych stupoch. I najmenšie vyvedenie z rovnováhy znamená pád. Zúfalo sa snažím zapamätať si kroky, lebo viem, že toto dnes nevyleziem. Nehovoriac o tom, že nad tým je ešte jedna dĺžka za A2. Našťastie už nie v takom previse a aj stupy sa tam javia byť oveľa lepšie. Kým som sa tam ja hompáľal a nacvičoval, vietor neutíchal a Katka vymrzla viac, ako bolo potrebné. Trpezlivo istila takmer 2 hodiny. Opäť sa ukázala jej výnimočná vôľa. Ideme dole po ďalšom zmarenom pokuse, no tento raz som celkom nahnevaný, že sa tam budem musieť ešte vrátiť. Keď už nie kvôli prelezu, tak aspoň kvôli isteniu, ktoré mi tam ostalo visieť.

Finálny pokus – 2. 3. 2022

Prešlo len pár dní a ja sa už nemôžem dočkať. Katkina odpoveď: „Jasné, že so mnou môžeš rátať!“ tiež znie veľmi povzbudivo. Rovnaké ráno, rovnaké rituály i nástup pod stenu, no podmienky sú tento raz horšie.

Je tu viac snehu a trávy nedržia tak, ako predtým. Ani síl nie je už toľko ako minule. Našťastie ma lezenie tejto cesty stále baví a v už známych miestach sa hýbem obratnejšie. V dĺžke z Diretky tentoraz nechávam v kľúčových miestach skoby, ktoré verím, že jedného dňa niekoho potešia. V ľahkých dĺžkach lezieme súbežne a tak sme už o 12:30 pod štítovou stenou. Snažím sa trošku oddýchnuť, spomenúť si ako idú jednotlivé kroky, no vkráda sa do mňa chlad a tak rýchle nastupujem. Tesne pod zlaňákom mi striela noha, zostávam visieť len na jednej zbrani no našťastie sa udržím a hneď z prvého ostrého pokusu to preliezam.

Katka si na druhom konci skúša kroky, no zostáva prekvapená, keď sa ukazujú byť oveľa náročnejšie, ako sa jej pri istení zdalo.

Nad nami je už len jedna dĺžka z ”Orient expresu” v rovnakej, asi 14 metrov dlhej špáre, ktorá už našťastie nie je tak previsnutá. To však znamená, že skala je zarastená lišajníkom a lezenie nie je ani ľahké, ani bezpečné. Po tom, čo mi ostalo na hrudi viacero lokrov, jeden z nich dokonca veľkosti mikrovlnky, volím rýchly a čo najbezpečnejší postup smerom hore. Potreba voľného prelezu tejto časti mi ani na um neprišla. Škoda, ale i takéto sú severky Vysokých Tatier a i toto k nim patrí.

Katka ešte na hornom lane čo to počistila a s úplnou ľahkosťou zhodila posledný voľný kameň.

Cesta tu už končí, no stena ešte pokračuje ďalej. Je ešte svetlo, tak prečo neliezť hore napríklad Hranou Weberovky? Nech to má ten správny nádych dobrodružstva.

Keď sa obzriem späť, nakoniec všetko dopadlo úplne inak, ako som si to v duchu predstavoval. Moje sny a schopnosti sa stretli s realitou severnej steny v jej plnej sile. Miesto idealistického jednodenného voľného prelezu Orient Expresu som bol po štyroch návštevách vôbec rád, že sa mi podarilo aspoň to, na čom mi záležalo najviac. Kvalitne si zabojovať v línii, ktorá je dostatočne dlhá na to, aby sa človek celý deň neflákal a zároveň mu poskytla to najťažšie až na záver. A presne to som chcel a to vždy budem vyhľadávať. Vedieť sa konfrontovať nie len so stenou, ale predovšetkým sám so sebou a svojími nedostatkami a vďaka tomu sa posúvať ďalej.

Veľká vďaka patrí mojim parťákom Adamovi a predovšetkým Katke. Skvelý čas, parádne lezenie a dobrí ľudia. Bez Vás by som si v tejto krásnej legendárnej stene ani neškrtol. Na záver vyjadrím malé prianie, nech sa tejto stene dostane viacej pozornosti od lezcov, lebo si to právom zaslúži. Budem držať každému palce!