Photo story: Aurel Lardy a Thomas Delfino v Tatrách

Ako tento príbeh vznikol? Nestáva sa každý deň, že vám napíše profesionálny snowboardista s tým, že chce navštíviť a zdokumentovať Vysoké Tatry. Teda aspoň nie mne, obyčajnému nadšencovi lyžovania a fotografovania. Ale presne to sa stalo v jeden sychravý deň v jeseni 2023.

Prečo napísal mne? V skratke, dobrá náhoda. Tomuto príbehu tiež predchádza vzácne priateľstvo a do priateľského kruhu celý tento zážitok uzatvára. Spojenie sa viaže až na ďaleký Nový Zéland, kde som vďaka lyžovaniu spoznal kamaráta Antonina z Grenoble. No a Antonin je zas veľmi dobrý priateľ s Thomasom Delfinom.

Možno to zveličujem, ale niekedy proste cítite, že máte príležitosť, ktorá sa nebude opakovať. Neváhal som preto ani na moment a snažil som sa Thomasovi od prvého videohovoru poskytnúť pomocnú ruku. Začalo to pri plánovaní výletu a skončilo to ich sprevádzaním po Tatrách, fotografovaním a tlmočením rozhovorov s ľuďmi, ktorí stelesňujú ducha našich malých veľkých hôr.

Zároveň pricestovali v období, keď po relatívne dobrom začiatku zimy nastúpili divoké výkyvy počasia, oteplenie a dažde až do vysokých polôh. Až neskôr, keď chalani opustili Slovensko, sme sa mohli dočítať, že február a marec boli na Slovensku najteplejšie v histórii meraní.

Thomas na Slovensko nepricestoval sám. Spoločnosť mu robili ďalší dvaja „žabožrúti“, lyžiar Aurel a kameraman Evan. Kto sleduje svet extrémneho lyžovania, meno Aurel Lardy už niekde postrehol. Patrí medzi najväčších profíkov v steep skiingu a často mu sekunduje aj Vivian Bruchéz. Kameraman Evan zas patrí do kategórie hrdinov za kamerou, ktorého na záberoch neuvidíte, ale jeho talent môžete pozorovať v mnohých filmoch, ktoré s Thomasom vyprodukoval.

Moja práca mi nedovolila byť s chalanmi od úplného začiatku. Pridal som sa k nim až po pár dňoch, ktoré však boli sprevádzané oteplením a dažďom do vysokých polôh. Oni ale nezaháľali a s nadšením zisťovali, čo sa dá u nás na horách robiť, keď sa nedá lyžovať. Long story short, prichýlil ich chatár Martin Mráz a náhodná srdečná partia na Žiarskej chate a tak veľmi rýchlo zistili, čo je to „Pivó, choréc a chalušký“.

Keď sa po dvoch dňoch vrátili z chaty a ja som sa k nim mohol pripojiť, dážď stále neustával. Zhodli sme sa preto, že o týchto neblahých prejavoch klímy musíme dať reč s niekým, kto je odborník na slovo vzatý. Nebolo treba dlho hľadať. To ako vplýva otepľovanie a nenásytná ľudská činnosť na horstvá nielen na Slovensku, nám prišiel ochotne objasniť Erik Baláž. Pod Tatrami by sme ťažko hľadali človeka, ktorý sa o ich ochranu a popularizáciu zaslúžil viac. Na príznačnom mieste, kde bol Erik svedkom mnohých záberov tatranskej divočiny, nám vysvetlil, ako funguje tunajší ekosystém a ako môžeme pomôcť jeho ochrane.

Možností, ako spraviť prechod Tatier je neúrekom. Vždy však rozhodnutie ovplyvní množstvo času, počasie alebo rýchlosť skupiny. Takto k rozhodovaniu pristupujú aj profíci ako Thomas a Aurel.

Ďalej budú pokračovať slová Thomasa Delfina z prekladu článku, ktorý práve vyšiel v tlačenej verzi francúzskeho Backcountry Magazínu. Prečo? Lebo Thomas má talent nielen na snowboarding, ale aj na storytelling.

Zdatnejší ju zvládnu aj za jeden deň, my si ju ale plánujeme na päť dní. Začíname na Popradskom plese, kde stojí hotel pripomínajúci ten zo Shiningu. Na našu prvú noc v horách sme si však nevybrali toto miesto, ale dostali sme pozvanie od miestnej legendy Viktora Beránka a jeho tímu nosičov. Na noc na Chate pod Rysmi sa k nám nepridá, ale jeho tím má za úlohu skontrolovať stav chaty. Tá je v zime na rozdiel od iných chát v Tatrách uzavretá, takže je pre nás česť byť tam pozvaní.

Stretávame sa s Viktorom o ôsmej na Popradskom plese. Žiadna kyvadlová doprava – vyrážame od vlakovej zastávky v doline pešo a na lyžiach. Rovnako ako v Alpách, aj vo Vysokých Tatrách sa zimy menia a tento rok je pod 1800 m n.m. málo snehu. Po skoro hodine chôdze v dobrom tempe prichádzame včas a stretávame sa s Viktorom a jeho tímom. Viktor je skutočná legenda a srší dobrou náladou. Berie nás do skladu, ktorý slúži na zásobovanie chaty a rozprávame sa o jeho histórii a tradičnom spôsobe vedenia jeho chaty. Žiadne vrtuľníky, všetky zásoby sa prenášajú na chrbte pomocou nosičských konštrukcií. Tento spôsob zásobovania sa pravidelne stáva aj predmetom súťaže počas Sherpa Rallye.

My nakladáme svoje batohy so zásobami na večer, aj keď to, čo nesieme, sa ani zďaleka nepribližuje nosičom Tatier. Berieme kapustu, zemiaky, bryndzu a slaninu, aby nám chatári mohli pripraviť ich tradičné jedlo – kapustovú polievku a bryndzové halušky.

Výstup na chatu sa odohráva v pekelnom počasí. Sneh, ktorý nedávno výdatne napadal, je odnášaný silným vetrom. Z oblúkov v prašane asi veľa neostane, no hlavne to v nás vzbudzuje obavy ohľadom bezpečnosti a stability snehových podmienok. Tatry sú známe  vrtošivými vetrami, a dnes sa nám ukazujú v plnej sile. Po príchode k chate, ktorú ostatní pred nami už odhŕňajú od snehu, sa rýchlo chytáme lopát a pomáhame. Sneh sa však víri tak, že miestami nevidíme ani na krok.

Vo vnútri sú fotografie poslednej rekonštrukcie. Pred niekoľkými rokmi chatu zasiahla lavína. Aj to je jeden z dôvodov, prečo Viktorov tím prichádza v strede zimy. Chcú sa uistiť, že je všetko v poriadku a nedošlo k poškodeniu chaty. Nosič Maroš a ostatní nás okamžite zapájajú do zábavy, v rohu miestnosti sa ukrýva klavír, a spolu s gitarou nám predvedú skutočný koncert, ktorý si ešte viac vychutnávame, keď si uvedomíme, že klavír na ktorom hrajú, bol vynesený na chrbte.

Byť vo výške 2250 m n.m. pod hrebeňom Vysokých Tatier, je ideálnou príležitosťou užiť si ráno východ slnka. Rád sa nechám zlákať touto myšlienkou, ktorú navrhol nosič Maroš. Aurel zostáva v posteli, aby si užil ešte chvíľu teplo pod perinou. Vonku je mrazivo, obloha je jasná. Vietor z predchádzajúceho dňa ustal a pred nami je nádherný deň. Krátky výstup o 200 metrov vyššie nás privedie na hrebeň, odkiaľ si užívame nádherný panoramatický výhľad. Na jednej strane vidíme až na poľské nížiny, na druhej strane zas žľaby, ktoré padajú z masívu Satana. Skupina, ktorá tam bola včera, tam spustila lavínu, a vzhľadom na vietor, ktorý fúkal celú noc, nie je dobrý nápad tam ísť tak skoro. Vraciame sa do chaty, kde vyzdvihneme Aurela, vypijeme „horský čaj,“ zbalíme si veci a vydáme sa hľadať prašan medzi nafúkanými doskami.

Prechod pre nás ešte nezačal. Zastávka na Chate pod Rysmi nám umožňovala zísť na severnú stranu Tatier cez Sedlo Váha, strmý žľab s veľkým prevejom, ale rozhodli sme sa pre inú trasu. Zostupujeme a smerujeme na Volí chrbát a potom naspäť na Popradské pleso, aby sme mohli preskúmať inú dolinu a prejsť tradičnou trasou.

Východná železná brána je pôsobivé sedlo, ktoré ústi na vrchol malého žľabu s výškou 200 metrov, obklopeného strmou skalnou stenou na jednej strane a úplne zľadovateným vrcholom na druhej strane. To nám umožňuje dostať sa na stranu masívu, ktorá by mala byť najviac zasnežená. Je to naozaj prekvapenie, keď na severe nachádzame čerstvý sneh, ktorý nebol ovplyvnený vetrom. Zjazd je výborný, až kým nižšie nenarazíme na veterné dosky, kde je postup opatrnejší. S Michalom a Aurelom postupujeme pomaly, až kým si nenasadíme stúpacie pásy a vydáme sa k druhému sedlu dňa.

Táto strana Tatier je úžasná svojimi vertikálami. Pred nami sa týči Kačací múr, severné steny Ganku (2462 m) a Rumanovho štítu (2428 m), kde sú veľké horolezecké cesty. Aurel si predstavuje nepravdepodobné lyžiarske línie. Veď je to len pár mesiacov, čo spolu s priateľmi prvýkrát zopakoval extrémny zjazd rampy Whillans-Cochrane v ďalekej Patagónii.

My pokračujeme priateľskejším údolím smerom k sedlu Prielom. Posledné metre stúpania zvládame pod ostrým slnkom, ktoré premenilo sneh na kašu. Odtiaľ sa dostávame do Veľkej Studenej doliny, kde nás čaká ďalšie útočisko, Zbojnícka chata, ktorá je oveľa viac navštevovaná. Je to jasné už len z počtu stôp, ktoré v doline vidíme. Pri zostupe zo sedla Prielom smerom k chate míňame dva nádherné žľaby, pod Východnou Vysokou (2429 m) a pod Kupolou (2414 m). Zajtra si medzi nimi budeme musieť vybrať.

Na druhý deň opäť vyrážame skoro ráno, aby sme zachytili východ slnka z Východnej Vysokej. A pohľad odtiaľ naozaj stojí za to. Prvé slnečné lúče nás okamžite zahrejú a línia, ktorú sa chystáme zlyžovať, je v dobrom stave. Začína kotlom zaveseným nad skalnými stenami, za úzkym traverzom vedie popod sedlo a pokračuje nádherným žľabom pod skalnými stenami. Z vrcholu máme priamy výhľad na severovýchodnú stenu najvyššieho bodu Tatier – Gerlachovského štítu (2654 m). Aj tu sa rysujú krásne línie na zjazd. Fotografujeme detaily s nádejou, že by sme sa tam mohli vybrať po dokončení prechodu. Teraz nás však čaká krásny zjazd. Po návrate do chaty sme presne načas na raňajky s ostatnými skupinami, ktoré iba začínajú svoj deň.

Dnes sa k nám pridáva aj Denisa Šulcová, prvá slovenská horská vodkyňa. Sprevádza nás počas dnešnej kratšej a ľahšej etapy. Smerujeme o dolinu ďalej, na Téryho chatu. Zoznamujeme sa pri káve na terase, zatiaľ čo chatári už naplno upratujú. Aj dnes večer bude chata plná a tak musí byť všetko pripravené.

Obúvame si lyže na prvý zjazd, po ktorom nasleduje dlhý traverz až pod Priečne sedlo. Po ceste stretávame niekoľko skupín na lyžiach a dokonca aj na splitboardoch. Tempo našej skupiny je pohodové, užívame si krajinu a vedieme príjemné rozhovory. Denisa nám vysvetľuje, aké náročné bolo pre ňu presadiť sa medzi vodcami na Slovensku. Dokonca aj dnes ju niektorí majú problém akceptovať ako rovnocennú kolegyňu. Zdá sa, že rivalita a závisť tu stále existujú.

V sedle panuje priam dopravná zápcha. Priestoru nie je veľa, a medzi lyžiarmi a pešími turistami, ktorí putujú medzi Téryho a Zbojníckou chatou, je ťažké nájsť si miesto na prezutie. Doposiaľ sme v Tatrách stretli minimum ľudí, takže tento kontrast je pre nás naozaj badateľný. V sedle sa dlho nezdržiavame a radšej odchádzame, aby sme uvoľnili miesto. Namiesto priameho zostupu k chate odbočíme do sedla Žltá lávka, kde je pokojnejšie.

Denisa nás musí po tomto zjazde opustiť, ale strávili sme spolu krásny deň. Tento žľab nám všetkým vykúzlil úsmev na tvári, ktorý nám zostane po zvyšok dňa. Teší nás, že sme ju spoznali a možno sa opäť stretneme v bare, keď dokončíme prechod.

Ráno sme videli slnko vychádzať na hrebeni Východnej Vysokej a večer ho sledujeme zapadať pri príchode na Téryho chatu. Neponáhľame sa dnu a užívame si tento okamih naplno, až nám každému vykúzli úsmev na tvári. Je víkend a atmosféra je veselá. Pivo tečie na litre a ja si nie som si istý, či má niekto rovnaké plány na zajtra, ako my. Aby sme nepôsobili ako suchári, potichu sa stiahneme do nocľahárne. Bohužiaľ, zabudol som si štuple do uší, a tak zaspávam pri hlasnom chrápaní.

Opäť vstávame na úsvite, aby sme si vychutnali ranné lyžovanie v prvých lúčoch slnka. Malý žľab nad chatou je ideálny na rozjazdenie pred raňajkami. S Aurelom sa púšťame do zjazdu práve vo chvíli, keď sa sneh rozžiari do oranžova.

Dnešným plánom je ukončenie prechodu. Jedno nové sedlo a dlhý zjazd k ďalšej chate. Posledné metre prevýšenia ubiehajú rýchlo a my sme pripravení zostúpiť v momente, keď sa vietor začne stáčať do nepríjemných nárazov. O tisíc metrov nižšie vidíme Chatu pri Zelenom plese. Dlhý zjazd na premenlivom snehu končí dlhým prejazdom cez zamrznuté jazero.

Keď prichádzame do chaty, opäť sa stretávame s ruchom, práve teraz je tam najväčší nával. Chodníky k chate sú zaliate turistami. Pešiaci, lyžiari, horolezci a dokonca cyklisti. Nie je sa čomu čudovať, keďže okolie je naozaj dychberúce. Obklopuje nás najvyššia stena Tatier padajúca z pod Kežmarského štítu. Okolo nás sa týčia skalné steny, ľadopády a niekoľko strmých svahov, ktoré pútajú pozornosť Aurela. 

Na ceste do cieľa nášho prechodu zostupujeme po chodníku, ktorý využívajú turisti. Máme šťastie, pretože sneh skončil až pri parkovisku a tak o niekoľko minút neskôr naskakujeme do autobusu a potom do vlaku, aby sme sa vrátili na miesto, kde náš prechod začal.

Po prechode zostávame pár dní v Poprade, kde si oddýchneme a čakáme na ďalšiu priaznivú periódu počasia. S Aurelom máme v pláne zjazd cez východnú stenu Gerlachu, v blízkosti starej cesty, známej ako „Gypsy Route.“ Miestni nám povedali, že líniu, ktorá nás zaujíma ešte nikto nezlyžoval vcelku a už vôbec nie na snowboarde. Prístup pod Gerlach sme si zjednodušili kyvadlovou dopravou na Sliezsky dom, alebo skôr hotel. Luxus, ktorý vidíme po príchode je niečo úplne iné, než na čo sme si zvykli počas prechodu.

Rezervujeme si noc v turistickej izbe pre viacero ľudí a aj tak je cena vyššia, než sme zvyknutí z Popradu alebo iných chát. Hostia tu nevyzerajú ako v horách – prichádzajú v mokasínach alebo na vysokých podpätkoch, pripravení užiť si krásny výhľad a pohodlnú noc v horách. Pre nás je to len spôsob, ako vstať o trochu neskôr a trochu pošetriť sily pred náročným výstupom na strmú, exponovanú trasu.

Tentokrát nemáme problém dostať Aurela z postele. Myšlienka na otvorenie línie na najvyššom vrchole v okolí ho zobúdza lepšie ako akákoľvek káva. Za päť minút sme pripravení, s čelovkami a bundami zapnutými až po nos. Vonku silno fúka vietor, a keď vidím, ako Aurel tlačí všetkú svoju váhu na dvere von z hotela, je mi jasné, že sa musíme pripraviť na nečakaný silný vietor, ktorý nebol v predpovediach.

Pustiť sa do exponovaného svahu, kde riziko veterných dosiek narastá priamo pred našimi očami, je nezodpovedné. O niekoľko minút, keď stojíme na začiatku línie, sa rozhodnutie stáva jasným. Je 6:30, hora sa zaleskne zlatým svetlom, ale dnes to nebude naša túra. Dnes si musíme dať pozor. Obraciame sa a vraciame sa do hotela, kde si vychutnáme raňajky, hoci nás ten vytúžený zjazd dnes obišiel.

Táto dobrodružná cesta vo Vysokých Tatrách bola krásnym zážitkom. Osamelosť na divokých strmých svahoch, ale aj srdečnosť a pohostinnosť v chatách. Stretnutia s charizmatickými osobnosťami, ktoré majú silného horolezeckého ducha, a túžbu chrániť tieto hory. Viktor, legendárny chatár. Denisa, prvá horská vodkyňa na Slovensku. Erik, dlhoročný aktivista. Michal, milovník Tatier.

Cesta späť vlakom domov prebieha bez problémov a poskytuje čas na premýšľanie. Opäť prežívame línie, ktoré sme vryli do snehu a tie, ktoré nám ostanú v mysliach. A už teraz snívame o tom, čo prinesie zajtrajšok.