Peter Hámor – Návrat na Kančendžongu

Ja som na jej vrchole stál v roku 2012, kedy sa mi podarilo úspešne ukončiť náš výstup “Britskou cestou” v juhozápadnej stene. Bohužiaľ sám, keďže sa Horia a naši talianski priatelia Nives Meroi, Romano Benet nechali počas nočného výstupu zmiasť komplikovaným terénom a vybrali si nesprávny žľab, čo ich nakoniec stálo vrchol.

Horia je môj dobrý priateľ a Kančendžonga je naozaj nádherná hora, preto som sa rozhodol, že pôjdem s ním aj tentokrát. Aby som neopakoval ten istý výstup, bol mojím hlavným cieľom západný vrchol Kančendžongy – 8505 metrov vysoký Yalung Kang, ktorý je s hlavným vrcholom spojený dvojkilometrovým hrebeňom.

Rakúska cesta z roku 1975, o ktorú som sa chcel pokúsiť, je až do výšky 7200 metrov zhodná s Britskou cestou, ktorou chceli liezť Horia a Marius. Povolenie na výstup na Yalung Kang sa mi však nakoniec vybaviť nepodarilo, a tak sme sústredili všetku našu energiu na hlavný vrchol. Ten bol veľmi dôležitý pre Horiu, pretože Kančendžonga bola posledným vrcholom „vysokej päťky“ (Everest, K2, Kančendžonga, Lhotse, Makalu), na ktorom ešte nestál a po neúspešnom pokuse v roku 2012 mal byť toto jeho reparát.

Juhozápadná stena po desiatich rokoch

13. apríla sme členitým a miestami nebezpečným ľadovcom Yalung vystúpili do základného tábora vo výške 5400 metrov.

Tento rok sa pod Kančendžongou zišlo viacero veľkých výprav a na trávnatom svahu plnom obrovských balvanov, kde sme mali tábor v roku 2012 stálo už niekoľko desiatok stanov. Našli sme si čo najpokojnejšie miesto, pripravili výstroj a po tradičnom budhistickom obrade „puja“ sme 18. apríla vyrazili hore.

Noc sme strávili vo výške 6100 metrov. Na druhý deň sme preliezli nepríjemný západný pilier (Western Buttress), známy aj ako „hump“ a zostúpili na plató medzi dolným a horným ľadopádom. Tam sme si vo výške 6300 metrov postavili stan nášho predsunutého základného tábora (ABC).

Bol to náš jediný fixný tábor na celej výstupovej trase. Pri našich výstupoch nevyužívame služby výškových nosičov ani kyslíkové prístroje, preto sme chceli mať predsunutý tábor a depozit na začiatku samotnej juhozápadnej steny. Kvôli aklimatizácii sme v ABC prespali a zostúpili naspäť do základného tábora. Vo výškach nad 5000 metrov je regenerácia takmer nemožná, a tak sme šetrili sily, ako sa len dalo. Po niekoľkých dňoch „oddychu“ sme opäť vyrazili. 23. apríla sme prespali v ABC a na druhý deň sme sa utáborili na konci horného ľadopádu, vo výške 6900 metrov.

Víchricu, ktorá nám pripravila rušnú noc, sme síce prežili bez vážnejších následkov, boli sme však nevyspatí a mali sme toho plné zuby, preto sme sa rozhodli zostúpiť. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože počasie sa pokazilo a trvalo viac ako týždeň, kým sme mohli opäť vyraziť. 

Útok na vrchol

Náš vrcholový pokus sa začal 4. mája. Počasie bolo celkom dobré a o deň neskôr sme boli všetci traja naspäť v treťom tábore. Ráno sme zbalili stan a napriek krátkej aklimatizácii sme s Horiom už napoludnie kopali plošinu v štvorke.

Miesto na začiatku veľkého snehového poľa (Great Shelf) vo výške 7400 metrov bolo oveľa bezpečnejšie ako pred desiatimi rokmi, no na vrchol sme to mali oveľa ďalej. Pri výstupoch nad osem a pol tisíc metrov bez kyslíkových prístrojov je riziko omrzlín veľmi vysoké, napriek tomu sme sa rozhodli, že vyrazíme už pred polnocou. Verili sme, že pri troche šťastia nočný výstup bez ujmy prežijeme. Pred desiatou sme začali s prípravami a o jedenástej sme vyrazili do nočnej tmy. Ľadový vietor a ľahké sneženie nám znepríjemňovali výstup.

Po pár hodinách som si prestal cítiť nos. Dal som si dole rukavicu a snažil som sa ho šúchaním priviesť k životu, pričom som stratil cit aj v prstoch na ruke. Počas výstupu som si striedavo rozmrazoval nos aj prsty a čakal na svitanie. Bolo to dlhé a mimoriadne chladné čakanie, no slnko sa nakoniec predsa len ukázalo. Boli sme na konci „Gangway“, rampy, vedúcej do kuloáru spadajúceho zo sedla medzi hlavným vrcholom a Yalung Kangom.

Horia bol asi sto metrov predo mnou a Marius asi sto metrov za mnou. Vrchol sa zdal byť na dosah, no ja som vedel, že bez kyslíka nás čaká ešte pár hodín poriadnej driny. Nastúpať sto výškových metrov v tejto nadmorskej výške, kde je vo vzduchu menej ako tretina objemu kyslíka na aký sme zvyknutí, trvá približne hodinu. Taká je výškarská matematika. Horia už bol v traverze pod vrcholovým hrebeňom, keď sa pri mne pristavil zostupujúci Mingma G. „Zostáva mu ešte asi hodina na vrchol. Je v poriadku a určite tam vylezie,“ povedal. Pre mňa tieto jeho slová znamenali: „Určite to zvládne a ty už nemusíš ísť ďalej.“ Vďaka Bohu... Nos a prsty boli pre mňa v tej chvíli dôležitejšie ako vrchol, na ktorom som už stál.

Bez váhania som začal zostupovať za Mingmom. Aké jednoduché je otočiť sa 200 metrov pod vrcholom a aký ľahký je zostup. Asi po hodine som dobehol Mariusa, ktorý sa tiež rozhodol pre zostup. Pre neho to bolo, na rozdiel odo mňa, určite ťažšie rozhodnutie, no ukázal, že je naozaj skúsený výškar a pozná svoje limity. K stanu sme dorazili asi o štvrtej popoludní. Boli sme živí a keď nepočítam necitlivé prsty a inú farbu našich nosov, tak aj celkom nepoškodení.

Horiu sme videli zostupovať cez „Gangway“, čo bolo tiež super. Začal som veriť, že aj tentoraz všetko dobre dopadne. Vošiel som za Mariusom do stanu, naštartoval varič a začal som variť. Horia sa k nám pridal tesne pred zotmením. Bol poriadne unavený, ale šťastný. Po desiatich rokoch sa mu nakoniec predsa len podarilo vystúpiť na vrchol Kančendžongy. Keby sme mali viac síl, určite by sme to poriadne oslávili. Takto sme len dopili čaj a zaliezli do spacákov. 9. mája poobede sme po dvojdňovom zostupe, belení stanov, materiálu a odpadkov dorazili do základného tábora. Skončilo sa naše ďalšie himalájske dobrodružstvo.

Vo vysokých horách som prežil veľkú časť môjho života a mal som šťastie, že sa mi podarilo vystúpiť na množstvo zaujímavých vrcholov. Oveľa dôležitejšie ako samotné vrcholy však pre mňa boli ľudia, s ktorými som liezol a dobrodružstvá, ktoré sme počas týchto výstupov spolu zažili.

Doba sa však zmenila a v horách je dnes čoraz viac „horolezcov“, pre ktorých je dôležitejší počet vrcholov zdolaných v priebehu jednej sezóny, či dosahovanie rôznych nezmyselných pseudorekordov. Samozrejme to všetko s použitím vrtuľníkov, množstva kyslíkových fliaš a silných podporných tímov.

Ak máte dosť peňazí, môžu vám nepálski nosiči na vrchol vyniesť aj klavír, či obrovskú vlajku, ktorú bude vidieť až z dedín v údolí. Toto však nemá so skutočným himalájizmom nič spoločné. V podstate iba miesto, kde sa obidve tieto absolútne odlišné aktivity vykonávajú. Neznamená to však, že sa horolezci z najvyšších hôr stratili. To len ich výkony zanikajú popri masívne medializovaných výstupoch nehorolezcov. Napríklad tohtoročný výstup Davida Göttlera na Everest, Horiova Kančendžonga, Carla Perez a jej dobrodružstvo na Makalu. Držme palce skutočným výškarom a nenechajme sa zmiasť senzácie-chtivými médiami.