Patagónske lezecké dobrodružstvá na pokračovanie

V takom počasí veľa lezcov ani len neuvažuje ísť do kopcov. Kratučké jednodňové alebo poldňové okná dobrého počasia, ktoré sa sem tam ukazujú v predpovedi na väčšinu tamojších cieľov nie sú dostatočne dlhé. Nie je sa čo čudovať 20 km hore 20 km dole kvôli jednému menej veternému dňu lezenia je niečo, čo sa nechce podstúpiť každému. To chce veľkú dávku skúseností a ešte väčšiu dávku motivácie. Lezecké ambície na dominantných vrcholoch musia ísť samozrejme bokom. Tentokrát sa treba uspokojiť aj s kratšími cestami na kopce, ktoré sú vystavené na pospas prírodným živlom o trochu menej.

Pokus o ďalší prvovýstup

Rozhodli sme sa skúsiť ďalší prvovýstup, tentokrát v južnej stene El Mocho, kde je doposiaľ stále len jedna cesta.

Nad iným, ako alpským štýlom (bez nitov) v tejto stene ani neuvažujeme. Čudovali sme sa, ale aj v takejto malej stene ako je El Mocho, je viacero prvovýstupov vylezených pomocou fixov – expedičným štýlom.

Bohužiaľ, dopadlo to výpraskom ako sa patrí. Neskutočná zima, strašné úvodné rajbasy miestami zaľadnené, machom obrastené uzavreté špáry, ako v Tatrách. To všetko náš postup strašne spomaľovalo. O 18.00, po 9 vylezených dĺžkach to pod veľkými stropovými prevismi definitívne balíme a dávame sa na útek. Uvidíme, či sa nám podarí vrátiť späť. Bola by to pekná cesta. Obtiažnosť sa zatiaľ pohybuje okolo 7a+, ale do najťažších pasáži sme sa zatiaľ nedostali.

Prišla dlhšia perióda sneženia, kedy sme spolu s celým Chaltenom žili boulderingom. Okolie tejto dedinky je vraj najlepšia oblasť na bouldering v celej Južnej Amerike, takže aj v tom najhoršom počasí sa tu dá celkom slušne zaliezť.

Frader Pisafe na El Mocho

Nová cesta v južnej stene El Mocha po poslednej perióde zlého počasia ostala totálne vysnežená, takže na pár dní aj neleziteľná. Náš pobyt sa veľmi rýchlo krátil, tak sme sa rozhodli risknúť aj pol dňové okno pekného počasia. Veď 6 uzlový vietor v západnej stene El Mocha už dáko prežijeme.

Boli z toho nakoniec dve prebdené noci, kedy sme pridŕžali stan, aby do rána nerozlámalo tyčky. Ranné popŕchanie našu morálku tiež extra neposilnilo. Lyžiarske okuliare, ktoré chránili náš zrak vo vetre pred ostrým pieskom, sme odložili až na nástupe.

Našťastie predpoveď neklamala. Okolo obeda sa vietor utíšil, vyšlo slnko a nám sa podarilo zopakovať cestu “Frader pisafe” 6c+ v 400metrovej v severnej stene El Mocha. Krásne lezenie v kútoch, ktoré končili totálne mokrými výlezmi.

Posledné okno pekného počasia prišlo deň pred odletom domov. Bolo nám jasné, že ak chceme niečo vyliezť, tak sa znova dáku tú noc nevyspíme. Výber padol na najdostupnejšiu stenu v masíve - severnú stenu Aguja Guillamet. (len 6 hodín nástup a 1500 výškových metrov). Do bivaku Piedra Negra prichádzame o 21.00 v totálnej hmle, ktorá zmizla až nad ránom. Pred touto hmlou 2 dni vkuse pršalo. Všetky kamene v suti ostali po tomto vyčíňaní počasia úplne namrznuté čistým ľadom. Ráno na nástupe sme nevedeli, či máme kráčať alebo ísť po štyroch. V každom prípade členky si prišli na svoje.

Do cesty Guillotina naliezame tentokrát v trojici. Pridal sa ku nám kamarát Augustin z Chile, ktorému hmla zmarila pokus o Fitz Roy hneď na nástupe. Prvé dĺžky boli ako vždy totálne peklo – ruky nohy úplne zmrznuté, naobliekané všetko, čo sa len dá. Našťastie slnko sa celkom rýchlo oprelo do našej cesty a teplota sa znormalizovala. Cesta Guillotina 7a+ (500 metrov) sa ukázala ako riadna ťažoba. Krásne špáry boli po predchádzajúcich upršaných dňoch dosť mokré.

V kľúčovej previsnutej širočine, ktorá mi vôbec nesedela, sadám a dĺžku preliezam len AF. Na druhý pokus nieje čas, lezenie v trojke nás dosť spomalilo.

Dolez na vrchol a zlaňák prebehli viacmenej bez problémov a pred zotmením sme boli na nástupe. Nasledovalo 1500 výškových metrov zostupu, ktorý sme ukončili o 3.30 ráno v temných patagónskych lesoch blízko mosta cez rieku Rio Elektrico.

Po troch hodinách spánku stopujeme na hlavnej ceste prvé auto do El Chaltenu a o 12.00 už sedíme v autobuse smer letisko. Takže zhon pred odletom ako sa patrí. Naša malá expedícia je teda na konci. Počasie nám umožnilo realizovať plány tak na 50%, ale tak to tu už býva. Dúfam, že sa do tohto divokého pohoria vrátim čo najskôr, zima by tu mohla byť veľmi zaujímavá.